Asi pred 600 000 rokmi sa ľudstvo rozdelilo na dve časti. Jedna skupina zostala v Afrike a stali sa z nej moderní ľudia. Druhý cestoval po zemi do Ázie, potom do Európy a stal sa z neho neandertálci Homo neanderthalensis. Neboli to naši predkovia, ale príbuzné druhy vyvíjajúce sa súbežne.
Je lákavé vidieť neandertálcov v idylických podmienkach, pokojne žiť s prírodou a navzájom.
Biológia a paleontológia vytvárajú tmavší obraz. Neandertálci neboli ani zďaleka pokojní a pravdepodobne to boli skúsení bojovníci a nebezpeční bojovníci, ktorým mohli konkurovať iba moderní ľudia.
Mäsožravé suchozemské cicavce sú územné zvieratá. Rovnako ako levy, vlci a Homo sapiens boli neandertálci veľkými lovcami zveri. Na vrchole potravinového reťazca majú títo predátori málo nepriateľov, takže preľudnenie vedie ku konfliktom o loviská. Rovnakým problémom čelili aj neandertálci; ak by iné druhy nekontrolovali svoje počty, nastal by konflikt.
Táto teritorialita je hlboko zakorenená v ľuďoch. Územné konflikty sú intenzívne aj medzi našimi najbližšími príbuznými, šimpanzmi. Samce šimpanzov sa zvyčajne združujú, aby útočili a zabíjali samcov súperiacich skupín, správanie sa nápadne podobalo ľudskej vojne.
To znamená, že spoločná agresia vznikla u spoločného predka šimpanza a v nás samotných pred 7 miliónmi rokov. V tomto prípade neandertálci zdedili rovnaké sklony k spoločnej agresii.
Vojna je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Vojna nie je moderný vynález, ale starodávna, základná súčasť nášho ľudstva. Historicky bojovali všetky národy. Archeológia odhaľuje starobylé pevnosti a bojiská, ako aj miesta prehistorických masových konfliktov, ktoré sa odohrávali po tisícročia.
Boj je ľudský a neandertálci sa nám veľmi podobali. Sme si nápadne podobní v anatómii našej lebky a kostry a zdieľame 99,7% našej DNA.
A v správaní sa neandertálci nápadne podobali na nás. Vyrábali ohne, pochovávali svojich mŕtvych, formovali ozdoby zo škrupín a zubov zvierat, vyrábali umelecké diela a kamenné svätyne. Ak neandertálci zdieľali toľko našich tvorivých inštinktov, zdieľali tiež veľa našich deštruktívnych inštinktov.
Archeologické dôkazy potvrdzujú, že život neandertálcov nebol ani zďaleka pokojný.
Neandertálci boli zruční lovci veľkej zveri a pomocou oštepov zabíjali jelene, horské kozy, losy, bizóny, dokonca aj nosorožce a mamuty. Je ťažké uveriť, že by sa neodvážili použiť tieto zbrane, ak by boli ich rodiny a pozemky v nebezpečenstve. Archeológia naznačuje, že takéto konflikty boli bežné.
Praveké vojny zanechávajú jasné stopy. Klub je výkonnou a presnou zbraňou, a preto majú objavení pravekí Homo sapiens často poranenia lebky. Rovnako je to aj s neandertálcami.
Zranenia boli obzvlášť časté u mladých neandertálcov, rovnako ako úmrtia. Niektoré zranenia mohli byť utrpené pri love, ale väčšinou sú typické pre ľudí zapojených do medzikmeňovej vojny – malého rozsahu, ale intenzívneho charakteru, s prevahou partizánskych nájazdov a prepadov.
Ofenzíva mimo Afriky. (Nicholas R. Longreach).
Vojna zanecháva tenkú stopu v podobe územných hraníc. Najlepším dôkazom toho, že neandertálci nielen bojovali, ale aj uspeli vo vojne, je to, že keď sa s nami stretli, neboli okamžite zničení. Namiesto toho takmer 100 000 rokov odolávali neandertálci modernej ľudskej expanzii.
Aj potom, čo pred 200 000 rokmi vypukol primitívny Homo sapiens z Afriky, trvalo viac ako 150 000 rokov dobyť krajiny neandertálcov. V Izraeli a Grécku okupovali archaický Homo sapiens územia len preto, aby ustúpili späť. Pred poslednou ofenzívou moderných Homo sapiens, ktorá sa začala pred 125 000 rokmi, ich zničila.
To nebola blesková vojna, ako by sa dalo čakať, keby boli neandertálci pacifisti alebo podradní bojovníci, ale dlhá vyhladovacia vojna. Nakoniec sme vyhrali. Ale nie preto, že by boli menej náchylní bojovať. Nakoniec sme sa stali lepšími bojovníkmi ako oni.
Nicholas R. Longreach, odborný asistent v evolučnej biológii a paleontológii, University of Bath.
Dotlač z rozhovoru.
Zdroje: Foto: Charles R Knight / Wikimedia
