Je to oficiálne. Na Mesiaci je voda.
Vedený astronómom Casey Honniballom z Goddardovho vesmírneho letového strediska NASA študoval tím vedcov vlnové dĺžky, ktoré mohli potvrdiť alebo vyvrátiť prítomnosť vody na našom satelite.
Infračervený rozsah 6 mikrometrov by mal detekovať čiaru, ktorú môžu vytvoriť iba dva atómy vodíka a jeden atóm kyslíka – takzvaná ohybová vibrácia H-O-H.
Ale v skutočnosti je ťažké urobiť jednoznačnú detekciu v tomto pásme. To si vyžaduje použitie Stratosférického observatória pre infračervenú astronómiu (SOFIA), špeciálneho, jedinečného ďalekohľadu, ktorý sedí v lietadle nad prevažnou časťou zemskej atmosféry.
„SOFIA je jediné observatórium schopné takýchto pozorovaní,“ uviedol Honnibull.
„Moderné mesačné kozmické lode nemajú prístroje, ktoré by mohli merať v rozmedzí 6 mikrometrov, a zemská atmosféra blokuje zo zeme 6 mikrometrov svetla, a preto to nemožno robiť z pozemných observatórií. SOFIA letí nad 99,9% vodnej pary Zeme, čo umožnilo objav. “
Vedci pomocou FORCAST-u starostlivo skúmali zemepisné šírky okolo južného pólu. Tam našli líniu žiarenia, v ktorú dúfali – ten jedinečný podpis, ktorý bolo možné vytvoriť iba vibráciou ohybu H-O-H.
Na základe svojich zistení vedci odhadujú obsah vody na 100 až 400 ppm.
Na povrchu Mesiaca samozrejme nie sú žiadne tekuté jazerá a akákoľvek zamrznutá voda sa sublimuje, akonáhle na ňu dopadne slnečné svetlo. Ale Mesiac môže stále obsahovať povrchovú vodu.
„Myslíme si, že voda je v pohári,“ povedal Honnibull.
„Keď mikrometeorit zasiahne Mesiac, roztaví časť mesačného materiálu, ktorý rýchlo ochladí a vytvorí sklo. Ak už existuje voda, ktorá sa vytvára alebo sa dodáva počas nárazu, môže byť časť vody zachytená v sklenených štruktúrach. ““
V samostatnom článku vedenom astronómom Paulom Hainom z Coloradskej univerzity v Boulderi vedci preskúmali ďalšiu možnosť – oblasti neustáleho tieňa v polárnych kráteroch. Vo vysokých zemepisných šírkach vytvárajú vysoké okraje kráterov oblasti, ktoré slnečné svetlo nikdy nedosiahne.
V týchto oblastiach teploty nikdy nepresiahnu asi -163 stupňov Celzia (-260 stupňov Fahrenheita), čo vytvára studené pasce, v ktorých môžu číhať skryté škvrny vodného ľadu.
Pomocou údajov z lunárneho prieskumného orbitera NASA Hein a jeho kolegovia odhadujú, že takto trvalo zatienený povrch by mohol mať až 40 000 kilometrov štvorcových. A 60 percent z nich je na južnom póle.
„V studených pasciach je teplota taká nízka, že sa ľad správa ako kameň,“ uviedol Hein. „Ak sa tam dostane voda, nepôjde nikam po miliardu rokov.“
Musíme si však urobiť lepšiu predstavu o tom, kde by mohla byť voda a koľko jej je. Haynesova tímová práca pomôže rozhodnúť sa, kde hľadať; práca tímu Honnibal nám dáva prehľad o tom, ako to urobiť. Všetko, čo teraz potrebujeme, je čas ďalekohľadu.
“Dostali sme ďalšie dve hodiny na SOFIA a žiadame ďalších 72 hodín,” uviedol Honniball. „S ďalšími pozorovaniami budeme schopní charakterizovať správanie vody na povrchu Mesiaca a porozumieť jeho zdroju, kde sa nachádza a či sa pohybuje po povrchu našej družice.“
Oba články boli publikované v časopise Nature Astronomy. Nájdete ich tu a tu.
Zdroje: Foto: Trvale zatienené oblasti, kde môže existovať mesačná voda. (Goddardovo vesmírne stredisko NASA)
