fotografie z otvorených zdrojov
1. júla 1946 na atole Bikini (Tichý oceán) USA vyhodili do povetria atómová bomba. Až do roku 1953 sa 23-krát zvýšila jadrová huba stratená kúsok pôdy uprostred oceánu. Keď armáda „mala dosť“ vedci prišli na atol, aby videli, aký je život po “Apocalypse”. Aj keď od posledného testu prešiel niekoľko rokov neverili, že nájdu aspoň nejaký život Bikini. Atol sa s nimi stretol s kôrou spečenou na sklovitú hmotu piesok. Nie strom, ani krík, ani steblo trávy. Ale život na atole bol! Šialení vedci sa stretli s švábmi a … potkanmi! Šváby – kde inde nič iné ako potkany?! Ako prežili? Čo si jedol? Začali experimenty. Ukázalo sa, že potkany môžu tolerovať žiarenie o 10 násobok smrteľnej dávky pre ľudí! Áno, nie všetky subjekty dokázali vydržať také popravy, ale tí, čo prežili, dali potomstvo odolné voči žiareniu. Čoskoro našla odpoveď k druhej otázke. U potkanov Bikini bol pomer samíc k samcom 2,5: 1. Vedci zaznamenali nárast počtu párení a počtu mláďat v roku 2005 vrh. Spočiatku to zmätilo pozorovateľov: prečo neživý ostrov, kde nie je jedlo, potkany naopak začínajú intenzívne sa množiť? Ukázalo sa, že existuje zvýšená plodnosť je to dôsledok nedostatku jedla. Potkany jedli jeden druhého! Okrem toho, nejde o spontánny kanibalizmus. Ihneď po narodení potkana z nejakého neznámeho dôvodu boli rozdelení na tých, ktorí boli predurčení na život a tí ktoré sú určené na konzumáciu. Neboli tu žiadne boje, žiadne boje za život odsúdených. „Mäso“ sa pokorne prinieslo obeta v mene zachovania populácie. Potkany sú teda celkom schopné prežiť jadrový výbuch a následnú jadrovú zimu bez krmiva. Uprostred atómovo pálenej púšte zostanú potkany jediní predstavitelia vysoko organizovaných cicavcov. Ak niektorí predstavitelia ľudskej rasy uspejú aby prežili, musia sa pripojiť k boju o prežitie so strašnými a nebezpečný nepriateľ.
Život potkana
